Blesk z neba.

Oheň.

Žiara na svitaní.

Strážcovia ako mŕtvi,

na zem popadaní,

kameň odvalený,

na ňom tí  v belostnom odeve...


 

A moje srdce ustráchanej ženy,

láska, strach v odvahu mení,

-          žiadna iná, len tá Pane, ku Tebe.

„Niet ho tu!“ hovorí ten v bielom,

zimomriavky prebehli mi telom,

lebo neviem, kde je Pán,

či túžbou blúznim, či strachom zomieram.

 

Hľadám ho, neprichádza nik,

- aký pokojný pohľad má záhradník... -

„Pane, ak si ho ty vzal, povedz, kde si ho uložil.“

Pozrie na mňa priamo a zrazu viem,

je to On, skutočne vstal,

vidím Pána, srdce plesá,

radosť je tu,

chápem všetko,

milujem.