Spoznala som zaujímavého človeka – fotografa - a pozrela si mnohé jeho albumy. Niektoré zachytávajú najkrajšie okamihy života človeka, ďalšie krajinu, fotky z ciest, alebo dokonca netypickú tému - stroje.

Iné zaznamenali tváre ľudí. Nielen portréty krásnych žien, ale aj detí, babičiek, alebo pracujúcich mužov. Momentky. Všetky sú pekné. Čím to je... ? pýtam sa. Technikou fotenia, kvalitným objektívom, dobrým svetlom, no predovšetkým okom fotografa. Fotka iným umožňuje pozrieť sa jeho pohľadom a vidieť svet tak, ako ho vidí v danej chvíli on. Je to remeslo a umenie zároveň, lebo nikto nefotí rovnako, nikto sa nedíva na svet tým istým pohľadom. Pohľad fotografa odhaľuje podstatu jeho osobnosti.

Skutočný profesionál objaví v obyčajnom dni krásu, ktorá bežnému pozorovateľovi unikne. Dokáže priam vytiahnuť fundament krásy odrážajúci sa v tvárach ľudí.  Vie zachytiť ich nálady, pocity, myšlienky. Z dobrého portrétu je možné prečítať myšlienky duše.

Nie všetky fotky sú však dokonalé. Mnohé potrebujú retuš. Až to pomôže odhaliť ideál, ktorý v sebe skrývajú.

Použijem odvážne prirovnanie, čiastočne metaforu. Ak je „fotografom“ nášho života Boh, potom pozná to najlepšie svetlo, v ktorom nás vidí a jeho pohľad zakrýva mnoho našich nedostatkov. Boh ich nehľadá, ale naopak, túži ich vyretušovať svojou trpezlivosťou, svojím milosrdenstvom. Robí to práve preto, že o nich dobre vie. Človek pozerajúci sa na druhého v tomto svetle nikoho nesúdi. V každom totiž možno nájsť odraz krásy božieho pohľadu. A krásou pohľadu Boha je milosrdenstvo a láska.

 

PS: ... ďakujem (ne)menovanému fotografovi, že mi akoby mimochodom ponúkol možnosť nového videnia Boha...

PS2: ... v tomto prípade určite platí lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť: http://www.facebook.com/media/set/?set=a.235769966466896.59841.134584546585439&type=1