V dnešnú nedeľu – presne 5 týždňov po našej svadbe – sa v kostoloch čítali texty o nerozlučnosti manželstva, o stvorení človeka ako muža a ženy, o ich vzájomnej jednote. Túto naplňujúcu jednotu už mesiac zakúšam a skutočne prežívam jedno z najšťastnejších období v mojom živote. Môj manžel je pozorný a milujúci, neustále ma prekvapuje svojou láskou a konkrétnymi vecami, ktoré skrze túto lásku robí. Cítim sa nesmierne šťastná. Čo viac si človek môže priať na Zemi ako zdravie, milujúceho manžela, skvele sa rozbiehajúcu kariéru, láskavých rodičov, pár dobrých priateľov a celkovo spokojný život? Jednoducho, teraz je jedna z mála chvíľ, keď môžem povedať – Bohu vďaka, nič mi nechýba, lebo On sám mi dal mieru hojnú, vrchovatú.

-

Jedným z darov, ktoré sme k sobášu dostali bola svadobná cesta. Gavaliersky dar, o ktorom sme mohli len snívať. Šéf firmy môjho manžela nám zaplatil pobyt v príjemnom hoteli s výhľadom na more. A skutočne, čakala nás očarujúca krajina. Príjemný teplý vetrík, čisté more a modrastý obzor s neuveriteľnými západmi Slnka. Kochala som sa krajinou, nadchýnala teplým podnebím. Bola som šťastná v náručí svojho muža a nebolo v tom týždni nič, čo by mi chýbalo. Napriek tomu som si uvedomila jedno. Srdce človeka, jeho najvnútornejšiu podstatu, môže naplniť len sám Boh. Všetka krása stvorenia je iba odleskom jeho Slávy a Múdrosti. Je Jeho nežným pozdravom, odkazom pre človeka, ktorého miluje - je pre neho pripomenutím, aby nezabúdal na svojho Stvoriteľa.

A čo môže byť pre ženu viac, ako milujúca náruč manžela ? I to je len odraz lásky Najvyššieho. Vášeň Jahveho je žiar. Nie je však na Zemi nič, čo by dokázalo naplniť bezo zvyšku srdce človeka. Iba Boh. On sám.

Sú to tie jemné chvíle, keď sa dotýka vašej duše v intimite ticha. Keď k vám hovorí. V tichu. V modlitbe. Je to láska manžela, alebo snúbenca, ktorou sa vám On sám prihovára, aby ste vedeli, že je stále s vami. Je to povzbudivé slovo, alebo list od priateľa. Je to krása mora a oblohy, ktoré vás volajú k chvále. Nič však zo stvorených vecí, ani nikto z ľudí, nenaplní podstatu vášho bytia. Svätyňa srdca - najhlbšie ja - je vyhradené pre Boha, pre Ducha, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme.

Akokoľvek som teraz šťastná, viem, že jediným a definitívnym šťastím je žiť plne v Bohu. Verím, že mystické snúbenectvo duše so svojím Pánom nie je vyhradené výlučne zasväteným, ale každému, kto chce prebývať v jeho nádvoriach. Neznamená to zomrieť, ale skutočne žiť. Žiť v zmysle hýbať sa, hľadať. Neustále hľadať Pána, neprestajne po ňom túžiť. Bez prestania ho spoznávať v tvárach „záhradníkov“ našej doby.  

 

Daleká pobřeží plná ticha začínají hned za prahem.

Neproletíš tamtudy jako pták.

Musíš stanout a hledět stále hlouběji a hlouběji,

až nedokážeš odklonit již duši od dna.

 

Tam již pohledy žádná zeleň nenasytí,

nevrátí se oči uvězněné.

-

Tolik let jsi již věřil, byl sis jist,

a přesto nemůžeš vyjít z údivu.

 

/Karol Wojtyla - z Tob-ího blogu/