Minulú nedeľu som zostala doma. Nešla som do kostola. Počúvala som omšu z rádia a pomaly som pri nej zaspávala. Vládlo pokojné ráno, len v kuchyni - ako veľká mačka - hlasno priadol digestor.
V prvý septembrový deň sme si s manželom sľúbili „ ... ponesiem s tebou všetko, dobré i zlé... “ a pomaly sa púšťali žiť bežný život. Začiatok bol vskutku rozprávkový. Nádherná svadba, romantická cesta na stredomorský ostrov, výborná nová práca. Nemohli sme si želať viac. S blížiacim sa dátumom návratu do ČR po líbánkách, sme sa ocitali čoraz väčšmi nohami na zemi. Zo svadobnej cesty som sa vrátila chorá a nastúpila v pondelok ráno k lekárke a zároveň do práce. To som ale nevedela, že zápaly a infekcie najrôznejšieho druhu ma budú prenasledovať ešte ďalších osem týždňov, prakticky celé naše manželstvo!
Zobrali sme to ako demo verziu manželského sľubu, konkrétne jeho časti „ve zlém“ a môj milovaný mal možnosť skúsiť si úlohu zodpovedného a starostlivého muža. Prekvapilo ma, čo som sa o ňom za ten čas dozvedela. Ani vo sne by mi nenapadlo, aký trpezlivý a ochotný môže byť zamilovaný manžel. Obdivujem ho, lebo viem, že trpezlivosť nie je jeho najsilnejšou stránkou. Dokázal sa o mňa starať vytrvalo a s láskou: variť čaj, podávať teplomer, zháňať lieky a voziť hore-dolu do práce a späť.
Minulú nedeľu sa rozhodol uvariť mi jedlo. Predtým, ako išiel do kostola (sám bol pozvaný na obed), chcel mi pripraviť ryžu a kuracie prsia. Jednoducho na prírodno, na panvici, lebo sme veľa surovín nemali. Na zapekanie so syrom nebol čas. Kto miluje, dokáže však veľké veci. Vie prekvapiť.
Viki mi pripravil z mála neskutočne veľa. Mäso naplnil kúskom syra a zvyškom červenej papriky. Kapsu pevne zatvoril a chutne upiekol na panvici. Ako prílohu uvaril ryžu s jemnou sklovitou cibuľkou a k tomu všetkému pridal broskyňu. Zdá sa to obyčajné ? Možno. Porcia ma ale čakala nápadito naservírovaná; tak ako to vie len človek, ktorý miluje. Z taniera sa pozeral guľatý smajlík s broskyňovým nosom. Chlapi o láske nehovoria. Ani nemusia. Stačí sa pozrieť.
Komentáře
Moniko,tak toto prožívá málokterá...
To je úžasné. Ale třeba právě toto jsem já nikdy nezažila,
Ale zažila si iné veci... Každý spôsob lásky je jedinečný.
Zamrzí, když je ten druhý třeba opravdu líný. Ale i odpuštění patří do vztahu.
Asi jsem nebyl takto moc zamilovaný.Dětem jsem rád vařil,na co měli chuť.Nebo spíš na co jsem měl chuť já ale rád jsem se dělil a dělal chutě druhým.Ani žena nepohrdla a to byla šéfkuchař v ténnejvětší hospodě.Ono na rychlo vařit cyklistům a turistům,kteří se unaveni a hladoví vrací z Pálavy,potom nakrmit netrpělivě rybáře kolem přehrady a do toho několik zájezdových autobusů do viných sklepů,to je zápřah.Všichni to chtějí hned a každý něco jiného.Doma z toho stresu byla nervově na dně. A příští den zase do kola a hlavně soboty,neděle po celý den...
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.