Minulú nedeľu som zostala doma. Nešla som do kostola. Počúvala som omšu z rádia a pomaly som pri nej zaspávala. Vládlo pokojné ráno, len v kuchyni - ako veľká mačka - hlasno priadol digestor.


V prvý septembrový deň sme si s manželom sľúbili „ ... ponesiem s tebou všetko, dobré i zlé... “ a pomaly sa púšťali žiť bežný život. Začiatok bol vskutku rozprávkový. Nádherná svadba, romantická cesta na stredomorský ostrov, výborná nová práca. Nemohli sme si želať viac. S blížiacim sa dátumom návratu do ČR po líbánkách, sme sa ocitali čoraz väčšmi nohami na zemi. Zo svadobnej cesty som sa vrátila chorá a nastúpila v pondelok ráno k lekárke a zároveň do práce. To som ale nevedela, že zápaly a infekcie najrôznejšieho druhu ma budú prenasledovať ešte ďalších osem týždňov, prakticky celé naše manželstvo!

Zobrali sme to ako demo verziu manželského sľubu, konkrétne jeho časti „ve zlém“ a môj milovaný mal možnosť skúsiť si úlohu zodpovedného a starostlivého muža. Prekvapilo ma, čo som sa o ňom za ten čas dozvedela. Ani vo sne by mi nenapadlo, aký trpezlivý a ochotný môže byť zamilovaný manžel. Obdivujem ho, lebo viem, že trpezlivosť nie je jeho najsilnejšou stránkou. Dokázal sa o mňa starať vytrvalo a s láskou: variť čaj, podávať teplomer, zháňať lieky a voziť hore-dolu do práce a späť.

Minulú nedeľu sa rozhodol uvariť mi jedlo. Predtým, ako išiel do kostola (sám bol pozvaný na obed), chcel mi pripraviť ryžu a kuracie prsia. Jednoducho na prírodno, na panvici, lebo sme veľa surovín nemali. Na zapekanie so syrom nebol čas. Kto miluje, dokáže však veľké veci. Vie prekvapiť.

Viki mi pripravil z mála neskutočne veľa. Mäso naplnil kúskom syra a zvyškom červenej papriky. Kapsu pevne zatvoril a chutne upiekol na panvici. Ako prílohu uvaril ryžu s jemnou sklovitou cibuľkou a k tomu všetkému pridal broskyňu. Zdá sa to obyčajné ? Možno. Porcia ma ale čakala nápadito naservírovaná; tak ako to vie len človek, ktorý miluje. Z taniera sa pozeral guľatý smajlík s broskyňovým nosom. Chlapi o láske nehovoria. Ani nemusia. Stačí sa pozrieť.