Sedím vo vlaku do Bratislavy. Dnes večer už prituhlo. Som unavená, v práci som zostávala počas týždňa každý deň dlho. Napriek tomu ma cesta upokojuje. Cez uličku oproti spí mladé dievča s indickými črtami tváre. Má na sebe tričko s úzkymi ramienkami a mäkkú masku na spanie vínovočervenej farby. Človek by pri nej neveril, že začína zima. Dievča je veľmi pekné, odhadujem, že nastúpila v Hamburgu.


Dnes sa cestuje pohodlne. Ľudia s jedlom, knihami, notebookmi, všetci vybavení luxusom tohto storočia. Často majú na malej obrazovke celý svoj sve. Pracovné záležitosti, maily, rodinné fotky.... Obľúbené knihy, filmy a hudbu....A poniektorí aj bibliu. 

Aké to muselo byť cestovať pred šesťdesiatimi rokmi? S niekoľkými knihami v kufríku... V kupé s babkami ... s husami v košíku?  Bolo chladno v nočnom vlaku? A jeho silné, oceľové kolesá opierali sa do koľajníc presne tak ako dnes? Ako sa asi cítil mladý muž, cestujúc v tom vlaku? Spal? Premýšľal? Čítal? Alebo sa modlil?

Vidím ho, ako sedí na ľavej strane pri okne. Je veľmi pohľadný. Pekná postava, svetlé vlasy. Teraz vlak zastavil, on vstal a pomáha mladej žene vyložiť kufor. Zadívam sa na neho. Ešte väčšmi vynikne jeho atletická postava a pevné ruky, ktorými s ľahkosťou vyhodí batožinu hore. Pristihnem sa, že na neho priam zízam. Vzápätí sa zahanbím, ale nedokážem odtrhnúť pohľad. Muž nadviaže rozhovor so spolucestujúcou. Vidím ako sa usmieva, hoci nerozumiem v tom hluku ani slovo. Chvíľu ešte upravuje ženinu tašku a dva kufre v priestore nad hlavami cestujúcich. Keď si chce sadnúť, obzrie sa a všimne si, ako sa neho hľadím. Usmeje sa a pozrie mi rovno do očí. Rýchlo odvrátim pohľad. Jeho úsmev je odzbrojujúci. Sadol si a vrátil sa ku svojej knihe. Má ju položenú na malom stolíku pri okne. Pár minút sústredene číta, potom vytiahne papier a pero. Píše, často sa zastaví a pozerá dlho do tmavého okna. Svetlo vo vlaku slabne. Obrysy cestujúcich sa pomaly halia do úplnej tmy. Je noc a vlak presne a vytrvalo udiera do koľajníc.

Zaspala som. Zobudilo ma až svitanie. Spomenula som si na milého spolucestujúceho a pozrela smerom cez uličku. Je tam. Sedí na svojom mieste, pozerá zamyslene na tmavočervené zory. Stolík pri okne je prázdny. Žiadna kniha, ani papiere. Muž nehybne sedí, je tak zahĺbený, že nereaguje na pohyb vo vlaku. Chvíľu ho rozospato pozorujem. Je nehybný, akoby vytesaný z kameňa. Prejde desať, možno pätnásť minút. Napokon sa zahniezdi spolucestujúci pri ňom, zdvihne sa a odchádza na toaletu. Mladý muž sa pohne. Vidím, ako sa jemne usmeje a to vrecka kabáta odloží ruženec.

Vlak prekonáva posledný zo svojich päťsto kilometrov a o chvíľu zastaví. Muž vstane, oblečie si teplý vlnený sveter a čierny kabát. Na hlavu nasadí čiernu baretku, akú nosia univerzitní profesori. Na profesora je však veľmi mladý. Obzrie sa na mňa a pohybom ruky ma pozdraví. Opäť sa usmeje. Vlak zastavil. Vidím ho, ako sa s kufríkom v ruke stráca v uponáhľanom dave rannej lublinskej stanice.

Čas bežal a ja som ešte mnohokrát cestovala nekonečnými vlakmi a z času na čas pozerala, či ho nestretnem. Narodili sa mi postupne tri deti. Veru, teraz už sú veľké. Majú okolo tridsiatky. Dcéra mi práve priniesla noviny. Netrpezlivo čakám na správu dňa a konečne je to tu! Nechcem veriť vlastným očiam a znovu a znovu si prezerám nekvalitnú čiernobielu fotku muža. Som si istá. Ten úsmev som už niekde videla...