Dávnejšie som sa rozprávala s mojou dobrou kamarátkou, ktorá by nepochybne mohla byť vzorom pre všetky veriace manželky: je trpezlivá, chápajúca a ani v ťažkých chvíľach nestráca nádej. Mimochodom som sa spýtala, či sa s manželom modlia. „No, veľmi sa spolu nemodlíme... niekedy pred spaním, chytíme sa za ruky a pomodlíme sa, ale iba krátko. Väčšinou však nie.“ – znela odpoveď. Zaujímalo ma, kde je teda tajomstvo tak pekného manželstva mojich priateľov. 

Mnoho žien zažíva po svadbe rozčarovanie - muž s nimi „nehovorí“. Nie, že by sa nerozprávali, ale jednoducho nezdieľa ich pocity, emócie, alebo tie vlastné nevie vyjadriť. A nastáva sklamanie. Túžby a očakávania každého z manželov sú iné. Po spoločnej modlitbe ani stopy, na slová nie je sila, ani čas. V známej Chapmannovej knihe autor hovorí o rozdielnych jazykoch lásky. Pre niekoho je to nerozdelená pozornosť, pre iného slová uznania a pre ďalšieho fyzický dotyk. Myslím, že tu možno nájsť určitú paralelu i v „jazykoch“ modlitby.

Manželstvo je špecifický životný stav, jedinečná cesta k Bohu. Nemôže kopírovať rehoľný život, kde sa mnísi modlia sedemkrát. Tiež nemá kopírovať kňazov a diakonov a zaviazať sa k pravidelnej liturgii hodín. Chvíľu by to síce mohlo dobre fungovať, ale obávam sa, že z dlhodobého hľadiska by manželia začali zanedbávať jeden druhého, alebo deti /samozrejme, existujú výnimky/. Pokiaľ chce žena udržiavať domácnosť, starať sa, pracovať ... jej čas to samozrejme ovplyvní. Aký jazyk modlitby je najvlastnejší manželom? Treba nevyhnutne trvať na spoločnej slovnej modlitbe? Alebo manželstvo skrýva vo svojej podstate jednoduché tajomstvo?

Často prehliadame všednú možnosť, ktorá sa môže zdať až banálna - zároveň je však nesmierne hlboká...

Dokonca si ju bez veľkého filozofovania uvedomujú i neveriaci. Počuli ste niekedy  starú pesničku Roba Grigorova, kde v refréne opakuje metaforu – „modlitba lásky, BUĎME ŇOU“.... a pokračuje: „nahí a krásni, AJ BEZ SLOV“? Ono je to ale skutočne tak! Aj bez básnických obrazov. Manželské objatie je ikonou Boha, najhlbším sebavyjadrením/sebadarovaním, bezprostredným prijatím, vzdávaním vďaky. Je to nepochybne moment, kedy sa manželia sami stávajú modlitbou.

Ján Pavol II. rozvinul pohľad na manželskú lásku v teológii tela. Zhrnuje ju ToB, keď píše: “Teologie těla přináší strhující pohled na vztah viditelného, hmotného světa a světa neviditelného, duchovního. Uprostřed, jako "obojživelník" obývající obě tyto reality, se nachází člověk: jednota duše a těla. Díky tomu se lidské tělo stává branou k duchovnímu světu. Tělo je jako ikona - okno do nebe.“

A pokračuje: „Bůh, našim očím neviditelný, stvořil člověka ke svému obrazu a podobě. Lidské tělo proto získává v perspektivě víry mimořádnou důstojnost: je v nejširším slova smyslu "svátostí" - viditelným znamením neviditelných Božích věcí. Skrze tělo tak můžeme spatřit odlesk Božích tajemství - Boha jako společenství Lásky a Života. Tělo je "teo-logie": řeč o Bohu."

Láskyplné manželské objatie je bohoslužbou - tak špecifickou a výlučnou pre tento stavu, je krásnym obrazom Nevysloviteľného.