V nedeľu večer sme sa s manželom vrátili z rodinnej oslavy. Napriek dlhej ceste a veľkej únave som sa nemohla dočkať: po deviatej večer som z archívu ČT spustila dokument „Navždy svoji“. Veď v ňom vystupujú Zdeňka a Ondra, mladý pár, ktorý osobne poznám. Keď som mala pred 2 rokmi ísť na študijný pobyt do Brna, Zdeňka práve odchádzala do Prahy a tak som sa „náhodou“ dostala na jej miesto na priváte. Videli sme sa vtedy len raz, ale následne sa naše cesty opäť pretli.  Svadbu mali krátko po našej, žijeme v jednom meste.

Bez dychu sme s manželom sledovali dokument. Občas nás mrazilo zo správania sa jednotlivých postáv. Ako komédia mi program nepripadal. Ale čo Zdeňka a Obi? U nich sa režisérka zamerala na vykreslenie ich katolíckeho postoja k manželstvu, ako aj rozhodnutia žiť v čistote. Neveriaci ich začali na diskusných fórach nelichotilo prezívať „pánbíčkáři“. Napriek tomu majú na stránkach ČT viac ako 58 percent. Sú divákom najsympatickejší z troch párov. Zdeňka neuveriteľne dobre a presvedčivo vystupuje hlavne v „dokrútke“, kde hovorí o sebe, svojich vlastnostiach a prezentuje pohľad na svet, ktorý je zrelý a inteligentný.

Prečo sa ale po celý čas prvého diel režisérka  Erika Hníková zameriava len a len na to jediné? Akoby Zdeňka nebola doktorandkou na univerzite a Obi akoby nepracoval.... Ukázaná je len náboženská stránka ich života, hry a príprava spoločného bývania, kde sa tvorcovia vypytujú stále na jedno – intímny život. Kresťania potom vyznievajú ako zásadoví ľudia, avšak prioritne sledujúci samé čudesné rozhodnutia. Niekto z divákov ČT nazval prostredie komunitného bývania – spoločného privátu – sektou. Skutočne na míle vzdialené od reality...

Podporuje to karikatúru, ktorú si mnohí neveriaci vytvorili: katolíci sú chladné bytosti odmietajúce sex, žijúce v šere tmavých kostolov a v neustálom šepote nezrozumiteľných modlitieb.

(c) Marc Chagall

I keď môj článok bude čítať len málo ľudí, chcem upriamiť pozornosť všetkých na fakt – náš Boh je vášnivý. Nielen vášnivo miluje človeka ako bytosť, ktorú stvoril, ale požehnal i vášeň medzi mužom a ženou. Vášeň Jahveho je žiar. To sa píše v Piesni piesní, z ktorej som čítala na vlastnej svadbe. Vášeň je dobrá a požehnaná na správnom mieste a podľa môjho názoru má rásť z ohňa snúbencov do neskutočne spaľujúceho spojenia manželov. Takáto vášeň posilňuje, posväcuje a dáva život. V nej sa žena cíti byť hlboko milovaná svojím mužom a on zas zvádzaný a rozochvievaný jej blízkosťou. Vášeň dáva manželstvu šťavu, oheň, silu prekonávať mnohé prekážky. Sexuálna túžba, ktorá je naplnená sa stáva motorom pre zvládanie mnohých povinností, radosťou do práce a potešením v období smútku. Vo vzájomnej vášnivej láske manželia prežívajú naplnenie a požehnanie svojho vzťahu. To, čo zasvätení dostávajú vo chvíľach hlbokej modlitby /útechy/ od Pána, to manželia zažívajú v intímnom, požehnanom spojení. Nebojme sa teda vášne, hovorme o tom, že patrí k životu a je pre nás odrazom žiaru Najvyššieho.

(c) Marc Chagall