Sú veci, ktoré nie je možné jednoducho vypovedať. Neprenosné skúsenosti. Intimita duše, niečo tak krehké... V nej sa stretáva len človek a Boh, je to posvätný chrám, stánok stretnutia, miesto za oponou.

V náročnom období môjho života som sa vybrala na návštevu istého priateľa - kňaza. Privítal ma a navrhol, že mi ukáže miestny kostol. Nepatrí ku konvenčným ľuďom, rád je nekonformný a šokuje. Ani pohľad na fresky „jeho“ kostola nebol suchým popisom jednotlivých svätcov, ale niečím, čo si človek zapamätá a čo s daným sprievodcom jednoducho treba zažiť ako udalosť. Treba sa nechať viesť a prekvapiť. Najviac ma na klenbe zaujali tri nápisy, ktoré hovorili o Márii. Na jednom z nich latinsky stálo: TU  ...ES SPONSA. Mária je zároveň dcérou Otca, matkou Syna a SNÚBENKOU Ducha. Es sponsa, byť snúbenkou, nevestou. Mocne ma tieto slová zasiahli.

Od návštevy chrámu uplynulo niekoľko rokov. Nikdy viac som na to miesto nemala príležitosť vrátiť sa, ale tie slová ešte stále nachádzajú svoju ozvenu v duši. Byť snúbenkou, nevestou.... Boha. Tradične sa v tomto kontexte myslí na zasvätený život, na totálne odovzdanie sa človeka Bohu. Na niečo výhradné, nepochopiteľné a často i nepochopené mnohými veriacimi. Mystika tajomného snúbenectva Boha a duše je však širšia. Boh chce zahrnúť všetkých, pozvať každého jedného z nás na svoju svadbu, na veľkolepú hostinu. Možno je to tak, že mnohí pôvodne pozvaní jednoducho odmietajú prísť a tak Boh v dnešnom čase posiela sluhov na prašné cesty, na rozcestia, aby priviedli každého. Nielen pripravených, ale aj zaprášených, unavených, neznámych.

Pomaly sa zavŕši prvý rok môjho manželstva, čas skutočne požehnaný a plný. Už o pár dní očakávame narodenie dieťaťa. Vášnivá zamilovanosť sa mení v pevnú lásku. A Boh nesmierne žehná všetkému, do čoho sa pustíme. Nemôžem si ako žena priať viac.

Napriek tomu, vždy zostáva v človeku miesto, kde je sám. Bytostne sám. Je jedno, či žije ako kňaz na odľahlej fare, alebo ako rehoľná sestra vo veľkej komunite, alebo ako manželka v šťastnom vzťahu. Toto miesto v intimite duše dokáže naplniť len Boh. Je vyhradené nebeskému ženíchovi a žiaden človek, ani vzťah nedokáže zaplniť nesmiernosť tejto nekonečnej  hlbiny určenej len Bohu. Bolo by naivné očakávať, že snáď farníci, alebo sestry z komunity, alebo milujúci manžel dokáže prekonať, naplniť túto samotu.

Boh sa ako ženích ponáhľa na svadbu, určite nemešká, ale zároveň nás necháva čakať. Zvečerilo sa, ale stále neprichádza. Mali by sme zasvietiť lampy. Je s nami, ale nie je tu. Bude to tak celý život. Budem ho hľadať v tvárach záhradníkov našej doby, alebo neznámych, ktorých stretnem na ceste. Viem, že ho sama nespoznám, ale som si istá, že ho stretnem.