Martin Jakimowicz sa rozpráva s matkami piatich detí, herečkou Dominikou Figurskou a novinárkou Agatou Puścikowskou, o práci, materstve a "patológii mnohodetnej rodiny".

„Viete, čoho sa dnes ľudia boja viac než extrémistov, ktorí by na nás mohli zaútočiť ebolou? Tehotenstva. Je tehotenstvo až také hrozné?“

Dominika Figurska: „Nie je hrozné. Dá sa prežiť.“

Agata Puścikowska: „Niekedy je hrozné, ale dá sa prežiť...“

D.F.: „Každé tehotenstvo bolo pre mňa radosťou. Nikdy som ho neprežívala ako traumu. Každé dieťa bolo očakávané a vytúžené. Najťažšie bolo piate tehotenstvo. Bolo oveľa náročnejšie, než tehotenstvo pred 10 rokmi. Keby si sa ma vtedy opýtal, ako sa mám, neodpovedala by som ti s takým milým úsmevom...“

Dominika Figurska (www.flickr.com)

A.P.: „Ja ten stav nemám rada. (smiech) Keď som tehotná, veľmi nervózne a zlostne reagujem na výraz „požehnaný stav“, pretože pre mňa je to predovšetkým fyzicky náročný stav, hoci, samozrejme, po 9 mesiacoch je ovocie tehotenstva požehnaním. Nemám rada nevoľnosť, stálu únavu a bolesti chrbtice. A mám na to právo. Ak sa ma niekto snaží presvedčiť o tom, že sa mýlim, a že by som sa mala tešiť z toho, že sa cítim... hrozne, prajem mu všetko najlepšie.  Tehotenstvo je ako hojdačka: na jednej strane sa tešíš, očakaváš vytúžené dieťatko, a na druhej strane bojuješ so svojím telom a pocitmi. Takto to ide dookola niekoľko mesiacov.“

 

„Leszek Miller raz použil výraz ,patológia mnohodetnej rodiny‘. Kedy ste prvý raz pocítili, že naša katolícka spoločnosť vás považuje za patologickú rodinu?“

A.P.: „Už pri treťom dieťati. Tretie dieťa je hranica, ktorá vo vonkajších pozorovateľoch (príbuzných aj cudzích ľuďoch) vyvoláva hraničné emócie a správanie. Zhovárala som sa so stovkami žien, a preto viem, ako veľmi sa bojíme tretieho tehotenstva. Spoločnosť prijíma prvé a druhé tehotenstvo s potešením, zato tretie považuje za nebezpečné čudáctvo. Ľudia sa na teba začnú pozerať podozrievavo, ba až zlostne. Neraz som počula: ,To si sa nevedela poistiť?‘ ,Ty, taká šikovná a vzdelaná, a máš toľko detí?‘ Spomínam si, že keď som porodila naše tretie dieťa, Justína, bola som veľmi šťastná. Vtedy ku mne v pôrodnej sále podišiel lekár a povedal mi: ,Začnite niečo brať, aby neprišlo štvrté.‘ Takéto poznámky sú úplne bežné. Stretávajú sa s nimi takmer všetky mnohodetné matky. Dominika má šťastie, lebo ako populárnu herečku ju chráni herecká imunita...“

D.F.: „Chránila ma po piate dieťa. Potom už ani pre mňa neplatili nijaké ,úľavy‘. (smiech) Vypočula som si všeličo... Ale vráťme sa k tretiemu dieťaťu: až vtedy, teda po Jozefovom narodení, som začala materstvo prežívať naozaj vedome. Pri prvom dieťati ma sprevádzal strach a obavy z toho, ako to zvládnem, a neopustili ma ani pri druhom dieťati. Zato pri treťom som sa upokojila a strach ustúpil. Povedala som si totiž: ,Aj tak nemám tri ruky. Musím to zvládnuť. Voľajako to len bude.‘ A to ma upokojilo. Vydýchla som si. A skutočne, keď sme mali tri deti, zrazu všetko prebiehalo akosi pokojnejšie. Zvíťazila skúsenosť, zrelosť a radosť z ďalšieho človeka, a nie strach a stres.“

A.P.: „Súhlasím. Je to paradoxné, že keď sa rodina rozrastá, začína všetko ísť ľahšie, a to aj vo výchove aj v bežnom organizovaní života. Preto si netreba robiť ťažkú hlavu z neprajných slov a komentárov ľudí, ktorí nás vôbec nepoznajú. Teraz sa už viem brániť, prípadne si tieto zlomyseľnosti nevšímam. Kedysi ma to zarmucovalo a bolelo. Veď, odkiaľ má cudzia žena právo kontrolovať mňa a moje deti a výsmešne poznamenávať: ,Ó, máte toho veľa. To sú všetko vaše deti?‘“

 

„Čo si odpovedala?“

A.P.: „,Nie, polovica je manželova.‘ (smiech) Moja známa, matka šiestich detí, ktorú pravidelne zastavovala istá žena, matka jedináčika, a zlomyseľne sa jej pýtala, prečo má toľko detí, raz vybuchla: ,Lebo môj manžel ešte môže...‘ (smiech) Je to azda neslušné? A je vari slušné strkať nos do cudzieho života a komentovať cudzie rozhodnutia?  Áno, máme veľa detí, pretože sme sa tak rozhodli. Každé ďalšie dieťa považujeme za dar, ktorý sa v konečnom dôsledku ukáže požehnaním pre celú rodinu. Dominika má pravdu: s každým ďalším dieťaťom je to ľahšie, lebo emócie sa upokoja a vzťahy sa dajú do poriadku. Hoci, samozrejme, vyprať oblečenie pre päť detí je namáhavejšie než pre jedno.“

D.F.: „Pri prvom dieťati snívaš o tom, že raz bude recitovať Shakespeara v to v originály... Zato pri treťom ďakuješ Bohu za to, že ho máš, že je, že sa smeje, že džavoce, že rastie. Shakespeara sa môže naučiť v divadelnej škole (smiech), ak bude chcieť.“

 

Agata Puscikowska (http://www.bernardyni.rzeszow.pl/?feministki-a-potrzeby-kobiet,693)

„Ako je to s porekadlom, ktoré vraví, že dieťa sa rodí s pecňom chleba (teda, že Boh sa postará o prostriedky na jeho živobytie)? Nie je to iba metafora?“

D.F.: „Nie je. Je naozaj pravda, že ak Boh dáva deti, dáva aj na deti. Ako herečka som sa bála, že po prvom dieťati mi povedia: ,Lúčime sa s tebou. Dovidenia. Pre herečky s deťmi prácu nemáme.‘ V skutočnosti som však mohla ostať pri svojej práci a to celkom úspešne. Dostávala som také úlohy, ku ktorým mi asi sám Pán Boh napísal scenár. Boh ma nenechal bez práce a stále sa o mňa stará, a to aj napriek tomu (a možno vlastne práve preto), že som porodila päť detí.“

A.P.: „Je však jsné, že to nie je tak, že Boh hádže chlieb z neba a pritom dáva pozor, aby ťa náhodou netrafil. Ak máš ďalšie dieťa, musíš rozmýšľať, odkiaľ vezmeš peniaze na jeho živobytie. Začínaš byť tvorivá, kreatívna a to sa odrazí aj vo financiách. Ak máš veľa detí, začína v tebe pôsobiť sila a motivácia, ktorá pochádza z vnuknutia Ducha Svätého! Keď som mala dve deti, teda predtým, než som začala pracovať pre týždenník Gość, vykonávala som prácu z domu. Prečo? ,Lebo tak sa patrí na matku.‘ Nie som však typ ženy, ktorej k pocitu naplnenia stačí práca z domu. Novinárčina je moja vášeň a to, že som sa zriekla profesionálnej práce, sa ma hlboko dotýkalo. Nebolo to pre mňa. Keď som porodila tretie dieťa, naša rodinná situácia sa zmenila. Ako matka troch detí som začala pracovať pre týždenník. Práve vďaka tretiemu dieťaťu som sa začala realizovať aj v profesionálnom živote, akoby som zrazu ožila ako novinárka a aj ako žena. Zanedbávam azda profesionálnu prácu? Mám nejaké úľavy v práci? Nie. Zanedbávam vari svoje deti? Nie! Keď sa vraciam z práce domov, dvojnásobne sa snažím byť dobrou mamou. Jednoducho, mám rada svoje deti a čas trávený s nimi. Je možné spojiť materskú a pracovnú úlohu.“

D.F.: „Samozrejme, ale s tou podmienku, že si nevyberieš prácu vo firme, kde musíš byť od rána do večera. V takom prípade určite utrpí alebo materstvo alebo profesionálna práca. Dnes sa na Západe končí doba firiem, ktoré zamestnávali slobodných a bezdetných ľudí, ktorí sa venovali iba firme a nemali usporiadaný osobný život. Teraz sa ťa na pracovnom pohovore opýtajú: ,Máte ženu a deti? Koľké v poradí je toto manželstvo?‘ Vieš, prečo sa to pýtajú? Lebo, ak sa dokážeš postarať o prvú manželku a deti, ak dokážeš vytvoriť dlhodobo dobré vzťahy, znamená to, že si kreatívny, dôveryhodný a podnikavý človek.“

A.P.: „Na Západe existuje veľa možností, ako vykonávať prácu z domu. Zamestnaných rodičov podporuje štát aj súkromné firmy a oni sa im na oplátku odvďačia svojou spoľahlivou a efektívnou prácou. Hodnotia ich za kvalitu práce a výsledky, a nie za množstvo odsedených hodín.“

(c) z posledného Tyzdennika Gość niedzielny, prvá časť, preklad Eva Hanušová