Počula som už množstvo kázní (pozn. česky promluv). Väčšinu z nich si samozrejme dlhodobo nepamätám. Nuž a v poslednom období mám pocit, že strácam niť hneď, priamo na mieste. Kázne, ktoré zachytávam sú chaotické, bez jasného konceptu, obšírne, nezaujímavé. Podotýkam, že od rôznych kazateľov. Posledným klincom do truhly bol istý rozhlasový prenos, kde kňaz sotva dokázal prečítať niektoré slova svojho (skutočne ho písal on?) príhovoru.


Ako mladá veriaca som si naivne myslela, že kazateľ sa na svoj predslov špeciálne nepripravuje. Skrátka a dobre, žije život modlitby, prečíta evanjelium a potom prednesie zamyslenie a vysvetlenie, tak ako na to odkazuje Matúš 10, 20. Z omylu ma vyviedol známy, ktorý konštatoval: „Ale veď na to je samostatný predmet na škole, celá veda, HOMILETIKA.“ Sklamalo ma to.

Niekoľko príhovorov si ale predsa len pamätám. Väčšinou preto, lebo boli spojené s významnou, silnou osobnosťou. S hlboko duchovným a osobným svetom, ktorý stálo za to objaviť. Spomeniem dva.

Do bratislavského kapucínskeho kostola chodí množstvo ľudí. Predovšetkým kvôli dostupnej sviatosti zmierenia, ale aj kvôli osobnostiam, ktoré obývajú múry kláštora. Istý brat je veľmi nekonvenčný. Nebojí sa priamo na kázni priznať svoje slabosti a hriechy (!) Zdá sa, že sa na príhovory takmer nepripravuje a hovorí, čo  v danom dni zažil, alebo čo ho práve napadá.  Zažíva však neuveriteľné a kostol má vždy plný. Možno preto, že na jeho slová počujú aj neveriaci a ľudia, ktorí sa roky vyhýbali spovedi ho o ňu napokon prosia. Ďalší za ním chodia s prosbou o modlitbu. Jeho renomé sa pohybuje na hranici medzi bláznom a svätcom. Ako zvedavý človek som sa snažila zistiť, či má pravdu viac skupina jeho odporcov, alebo prívržencov. Ako nedávno v inom kontexte napísal Halík: "Už podle dikce a jazyka lidé poznají na knězi, zda jen mechanicky přeříkává to, co ho naučili v semináři, nebo zda to, co říká, promyslel a promodlil, zda je – řečeno slovy F. X. Šaldy – jen loutka, nebo dělník Boží." Sadala som si bližšie, dopredu, aby som ho dobre videla a vnímala. 

sv. Dominik, zakladateľ rádu kazateľov (http://www.modlitba.sk/images/zaujem/svatci/obr/dominik.jpg)

Osobne ma najviac zaujala kázeň, ktorú má vždy rovnakú: V momente premenenia berie do rúk hostiu s takou nehou, s takým citom a láskou, akoby matka práve prvýkrát prijala do svojho náručia novonarodené dieťa. Jeho telo sa skloní, oči sa sústredia na jediný bod a tvár sa zmení na nepoznanie. Následne pri slovách: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo...“ ponúka hostiu všetkým prítomným jasným gestom, ale bez patosu, nežne a láskavo. Keď sa na neho pozeráte počas premenenia, máte pocit, že ste buď v Betleheme, alebo pod krížom. A tieto dve tak protichodné miesta sa nijako nevylučujú, spájajú sa v pochopení vtelenia a obetovania zároveň. Nikdy som nevidela sústredenejšieho kňaza, ani viac úcty k Eucharistii. Jeho výraz a postoj mám vrytý v pamäti.

Druhé stretnutie s výnimočnými kazateľmi bolo vo Francúzsku, vo farnosti, ktorú som pravidelne navštevovala. Bola to veľká mestská farnosť, ktorú spravovali kňazi - členovia istej komunity. Mali vždy pozoruhodné príhovory, ktoré v nedeľu zaznamenávali a bolo možné si ich vypočuť doma, cez internet. Najzaujímavejšie boli ich pôstne kázne. Vlastne som tak výstižné príhovory od svojich lyonských štúdií nepočula. Kňazi sa totiž viditeľne, z týždňa na týždeň, menili. Presnejšie povedané, chudli. Netrpeli žiadnou nadváhou, skôr naopak, boli to štíhli Francúzi, majúci zrejme dobrú životosprávu. V pôste sa však diali veci ! Nijako to nekomentovali, ale videľne zhodili snáď 10 kg. Tváre sa im prehĺbili, črty sa zvýraznili, lícne kosti vystúpili a oni nabrali vzhľad múdrych, skutočne asketických mníchov, ktorými reálne aj boli.