„Věčnost se prolamuje do času.“ Pomerne známy výrok Karla Rahnera ma dnes oslovil úplne nečakane, s novou intenzitou. Napriek tomu by sa dalo povedať, že až príliš jednoducho.

Istý kňaz – čakateľ ma poprosil, aby som si pozrela návrhy jeho primičných obrázkov s textami a povedala mu svoj názor na väzbu medzi obrazom a textom. Nuž, dal si záležať a pripravuje viacero neotrených a veľmi zaujímavých variácií. Snáď neprezradím príliš, ak napíšem, že v jednej z variant dve jednoduché postavy (anjeli) pozerajú do „prielomu“ v zemi. Vzhľadom na dynamiku Rahnerovej vety sa mi obrázok zdal priveľmi pokojný, statický. Rahnerov výrok vo mne evokuje niečo ako zemetrasenie, alebo vzkriesenie: moment silný, významný, na začiatku temný a prelomový. Čakám veľký prielom. Neskutočný, jasný a definitívny.

Večnosť sa do nášho času však prelamuje pokojne a nebadane. Každá chvíľa, ktorá uplynie, stáva sa nemennou. Zostáva. Žijeme sled obyčajných udalostí… A ani nevieme, že v momente, keď sme navštívili chorú známu, prelomila sa večnosť... Akokoľvek pateticky to môže znieť, prelamuje sa vo chvíli poslania listu starému priateľovi, keď perieme dieťaťu, alebo vybavujeme pracovné záležitosti. Prelamuje sa pri každom premenení, pozdvihovaní, prijímaní.

Nevnímaš to, ale je s Tebou, vedľa Teba, pred Tebou. Neustále ho stretávaš. Do tvojho života sa potichučky, bez prestania, prelamuje večnosť.