Myslela som si, že Veľká noc mi nemôže ponúknuť už nič nového. Všetko poznám naspamäť. A zážitkov, skutočných prežitkov, tiež už mám niekoľko, od Jána počínajúc, Máriou Magdalénou a Emauzskými končiac. Čo viac môže Veľká noc ponúknuť? Otázka smiešne krátkozraká.

Najvýznamejší kresťanský sviatok. Vzkriesenie. Vedomie, že Boh je živý. Dnes. Teraz. Viem to. Ale čo mi je to platné? Dve maličké, uplakané deti, nespokojný muž, neuprataná kuchyňa a do toho jedna unavená, ulepená matka. Do kostola nestíhame. Konečne, ako vždy. Aj keď sa začneme chystať hodinu a pol dopredu. Asi máme nejaký "vypravovací" problém. Skrátka, vždy prídeme neskoro.

Je to tak aj dnes, tlačím kočík do mierneho kopca, za nami uteká manžel so starším synom. Hodiny odbili  a my sme sa nedostali ani k hlavnej ceste. Naskočí červená a ja už strácam chuť sa ponáhľať. Načo? Aj tak to nestihneme. A nestihnúť znamená nemôcť byť plne prítomný.

Napokon za našou udýchanou rodinou zaklapnú dvere. Som naštvaná a spotená. Miesto nedeľnej pohody uzlík nervov a práve tu sa to STANE:

"Pojďte snídat!"

alebo ešte presnejšie "Deti, pojďte  snídat", "Pojďte jíst!"

Nemôžem uveriť vlastný ušiam. Počujem to. V tom momente mi všetko do seba zapadne. Rozumiem tomu, viem o kom je reč. Nevychádzam z údivu.

Kto hovorí "Pojďte snídat"? Iste je to Majster, podivuhodný cudzinec. V mojej mysli sa otvára obraz. Ráno. Slabá hmla sa ešte stále drží nad Tiberiadským jazerom, rozodnieva sa. Práve sa z nej vynorila loďka. Po brehu sa blíži cudzinec. Je zahalený, dnes je pomerne chladno. Nachádza vhodné miesto, berie do ruky drobné kúsky dreva a rozdúchava oheň. Robí to starostlivo, takmer nežne. Na pripravené miesto, nad pahrebu kladie rybu. Uhlíky v nej sú už žeravé. Opar nad vodou stúpol a sponad ohniska sa šíri príjemná vôňa pečeného mäsa. Muž pomaly otvára dlhé plátno, v ktorom priniesol zabalené chleby. Všetko ukladá na čisté miesto blízko ohniska, kde predtým rozložil kus látky. Zdvihne hlavu a vidí, že ktosi k nemu beží. Je to Peter. Za ním kráčajú ďalší.

Kto ale dnes hovorí: "Pojďte snídat ?" alebo podľa iných prekladov "Deti, poďte jesť" ? Nehovorí to snáď matka? Nevolá tak denne rodinu ku stolu? Nestará sa dôsledne, s nehou a nesmiernou starostlivosťou, o jedlo pre svoje deti? Nie je práve toto jedno z najbanálnejších a najčastejších rodinných zvolaní? Schválne, koľkokrát ste doma počuli: "Ku stolu!", "Večera!", alebo "Deti poďte jesť!" ? Je to tak ľudské, tak materské.

Písmo nám tu predkladá Krista. Víťaza nad smrťou, Vzkrieseného, Nového Adama. Niekoho, kto práve napísal dejiny, niekoho, kto na kom sa splnili prísľuby, Kráľa. Nemal by proklamovať svoje víťazstvo v synagóge? Vymyslela by som tisíce lepších scenárov. Akurát, že príbeh o vzkriesení - akokoľvek neuveriteľný - v sebe skrýva množstvo detailov, ktoré by nikto práve tak nevymyslel. Prečo? Lebo ten príbeh je realita, ktorá človeka presahuje.

A ja som druhýkrát počas tejto Veľkej noci zažila, že náš Boh nosí zásteru. Náš Boh sa úplne vydáva a maximálne stotožňuje s tými, ktorí stoja v pozadí, sú zabudnutí, alebo jednoducho, vstávajú prví a pripravujú denne raňajky. Náš Boh má srdce matky a akákoľvek práca pri príprave stola je od toho momentu posvätená jeho prítomnosťou.

Ján (21, 1-13)