"Telo by stále jedlo, pilo a milovalo, len by sa hralo, dobre sa malo a stále si užívalo a všetko, všetko je mu málo."

 

Triceps, biceps, sval deltový. Pot, pot a pot. A v tom všetkom, lesknúce sa krásne telá, ktoré sú ako učebnica anatómie. Skoré ráno vo fitku.


Priestor, ktorý ma celý život míňal. Kult tela. Bláznovstvo. Proteinové nápoje ružovej farby. Peroxidové blodýnky, cvičiace s vrstvou mejkapu, ako k veľkej večernej. Po obede vo fitku. Svet, ktorý je pre mňa paralelným vesmírom. Rozhodne tam nepatrím. A napriek tomu, moje telo to skúša. Je totiž ako každé iné telo. Je trochu rozmarné. Rado si vytvára zásoby na čas boja (hladu), ktorý neprichádza.

Stále by jedlo, pilo a milovalo.

Zo zdravotných dovodov som ako dieťa mohla cvičiť len veľmi obmedzene. Postupne klesal aj slabý výkon, ktorý som bola schopná podať. Prišla puberta a začala som sa hanbiť za svojich pár kíl naviac. Prestala som cvičiť úplne. Pretože som bola vychovaná, že jedine výsledok, úspech má cenu a bolo mi jasné, že v športe ho nedosiahnem.

Stala sa zo mňa intelektuálka s okuliarmi a oblými tvarmi. V tejto oblasti naopak prichádzal úspech za úspechom a tak som do toho, v čom sa mi darilo vkládala stále viac a viac energie a času. Pracovala som pracovala extrémne, cestovala po svete, merala v teréne a nonstop bola vyťažená na hranici možností. Telo si pamätá.

Napokon som sa vydala, porodila dve deti. Nestačilo mi to. Viedla som zároveň medzinárodný projekt a publikovala monografiu v angličtine. Na telo nezostával čas. Kilá nabraté pri rizikovom tehotenstve sa na mňa prilepili a moja váha sa extrémne zvýšila.

V tomto momente zablikala kontrolka mojej silnej stránky – racia. Dedukovala som, že je navyšší čas začať sa venovať poctivo pravidelnej fyzickej aktivite. To bol prvý krok do paralelného nového sveta, do sveta fitness.

Mala som šťastie. Stretla som excelentnú ženu, ktorá ma motivuje, športu a cvičeniu rozumie. Rozumie aj tomu, čo je to mať dve malé deti. Sama je mamou. Robím prvé kroky na novej planéte. Objavila som tam oduševnených ľudí, ktorých obdivujem. Ľudí so silnou vôľou a pevným charakterom.

Ako to dopadne neviem, ale telo to skúša.

Moje telo to skúša. A čo duša? Tá skoro ráno zvoláva požehnanie Najvyššieho na všetkých, ktorých práve vidí cvičiť. Prosí za ich zdravie a rodiny. Veď aj fitness priestor potrebuje Boha. Rozhodne nie nasilu, ale v duchu slov: "Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: "Pokoj tomuto domu!" Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám." (Lk 10, 5,6)

PS: Nedávno sa v rámci spoločenstva ŽMM vášnivo diskutovalo o jóge. Viem, že cvičenie sa dá oduševniť aj inak. Samotný pohyb môže byť modlitbou.