Na Rhônu padal teplý letný večer. Po niekoľkých pohároch červeného vína, hustého a silného ako smrť, sme sediac na nábreží pozorovali jej hladinu. Trblietali sa v nej svetlá blízkeho mesta. Čas plynul a zrazu zastal. Hovorili sme... o práci, o živote, o priateľoch, pravdivo a bezprostredne. Nečakane sme si boli blízko. Viac ako blízko. Sú momenty porozumenia, ktoré si pamätáte po celý život. V tom období sme boli obaja sami. Ja bez rodiny a priateľov, cudzinka. On hoci domáci - inteligentný a šarmantný - ale s priateľkou v USA. Nechcelo sa nám domov. Pozval ma k sebe na neskorú kávu. Poznala som ho dlhšie, verila som mu a tak som šla. 

foto: http://www.lyon-sejour.com/accueil

Ručičky hodín sa ľahučko prehupli polnocou a nám bolo spolu tak dobre. Večer plynul v nesmiernom porozumení. Bola som si istá: je to muž, ktorého dlho obdivujem a medzi nami je už dávno viac ako sympatia. Na stolíku pribudli poháre. Gitara v jeho rukách... Vzduch sa začal chvieť. Zrazu som vedela, že musím odísť, alebo... zradím. Zradím naše priateľstvo a jeho lásku v Amerike.

Napriek tomu, že som nechcela, tak veľmi nechcela, zdvihla som sa k odchodu. Bolo niečo po treťej. Pomaly sa chystalo svitanie.

A tak mi zostala navždy. Láska navždy krásna, práve preto, že nenaplnená...