Ich spiritualitou je byť s Ježišom v Getsemany a potešovať ho.  Ako je možné toto povolanie žiť ? Dá sa preklenúť 2000 rokov ? Kde hľadať Ježiša dnes ?

1. Môžeš stručne predstaviť spoločenstvo v ktorom žiješ (charizmu, spiritualitu, ale aj miesto, kde bývate, počet členov) ?

Naša rehoľa sa volá Kongregácia sestier tešiteliek Božského Srdca Ježišovho. Vnútornou charizmou tešiteliek je útecha a zmier Božského Srdca Ježišovho. Znamená to,  že chceme potešovať Pána Ježiša v jeho smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade, na kríži a v jeho opustenosti v svätostánku. Všetko ťažké, čo nás v živote postretne sa snažíme spájať s Ježišovým utrpením a podávať Bohu ako vynáhradu za hriechy naše aj druhých ľudí. Našou vonkajšou charizmou je starostlivosť o chorých, v ktorých sa snažíme vidieť trpiaceho Krista. Sestry pracujú v nemocniciach, v hospici, v ústave pre telesne postihnutú mládež, ako opatrovateľky v rodinách. Na Slovensku máme dve komunity v Bratislave a jednu v Kežmarku. V provinciálnom dome je nás 10 sestier, ostatné komunity sú menšie. Sestry pôsobia aj v Čechách v Rajhrade pri Brne, v Taliansku a Argentíne. Spiritualitu útechy a zmieru zdieľajú aj bratia tešitelia, ktorí pôsobia v Marianke a Zlatých Moravciach, ako aj Laické spoločenstvo tešiteľov a tešiteliek Božského Srdca Ježišovho.

2. A teraz záludná otázka. Najpočetnejšia skupina užívateľov Signálov má 19 rokov: ako si spomínaš na čas, keď si mal/mala devätnásť ? Čomu si sa venoval/a? Kde si študoval/a? Aké boli tvoje záujmy?

Keď som mala 19 rokov, študovala som medicínu. O reholi sa mi vtedy ani len nesnívalo (a ešte ani dlho potom). Keďže štúdium bolo náročné, veľa voľného času mi nezostávalo. Veľmi oceňujem existenciu „stretiek“, kde sme sa ešte počas totality spolu stretávali pri Božom Slove, ale aj  na rôznych akciách ako boli lyžovačky, stanovačka, kresťanské plesy. Zážitok kresťanského spoločenstva bol pre mňa veľmi silný a povzbudzujúci a aj v ďalších rokoch som v spoločenstve nachádzala oporu a modlitbové zázemie.

3. Ako dospeje mladý človek k rozhodnutiu stať sa zasväteným? Ako to bolo u Teba?

Zasvätený život je dar od Boha, ktorý si nikto nemôže „vyrobiť“. Rozhodnutie zasvätiť sa Pánovi je ovocím Božieho volania a ochoty zriecť sa všetkého pre Boha a nasledovať ho. Dôležité je prosiť Boha, aby mi ukázal, kde je moje miesto v živote, miesto, kde ma chce Boh urobiť šťastným. Treba k tomu úprimnú  túžbu plniť Božiu vôľu a ochotu zriekať sa svojich predstáv o živote, lebo tie Božie sú oveľa krajšie a dokonalejšie ako tie naše. U každého zasväteného je táto cesta iná a každá je jedinečná a neopakovateľná. Je to dobrodružstvo s Pánom, niekedy tvrdý boj, ale je to boj, kde je Boh víťazom - ak mu to dovolíme.

           Ja som do rehole nikdy neplánovala vstúpiť. Skôr som rozmýšľala o nejakom spôsobe zasvätenia sa vo svete – tak, aby o tom nikto nevedel. Lebo túžba patriť Bohu v mojom srdci bola, ale nijaká forma zasväteného života vo svete ma neoslovila. A tak čas bežal, a roky tiež... Až v 30 rokoch som sa stretla s kňazom, ktorý opäť otvoril túto otázku a Božie volanie začalo byť veľmi nástojčivé. Začal sa však vo mne ozývať aj môj „starý človek“, ktorý nijako netúžil ísť do rehole, lebo – „čo by povedali ľudia...“ A tak sa začal v mojom srdci boj, v ktorom som si uvedomila, že doteraz som hľadala len svoju vôľu – čo by sa mne hodilo, a nie čo chce odo mňa Boh. A tiež som cítila v srdci smútok bohatého mládenca, lebo som nebola ochotná dať Bohu všetko, stále som si nechávala otvorené akési „zadné dvierka“. Vnútorný boj a úzkosť nadobudli charakter „getsemanského boja“. Vedela som, že som tam spolu s Ježišom, resp. že On je tam so mnou. No vedela som aj to, že Getsemany skončia až vtedy, keď poviem „Otče, nie ako ja chcem, ale ako ty chceš.“  To znamenalo aj ochotu ísť do rehole, ak to Boh bude odo mňa chcieť. Nasledovali týždne a mesiace, kedy Boh bojoval o moje srdce. A nakoniec tento boj vyhral. Premohol ma svojou milosťou. Jeho milosť zvíťazila nad strachom, predsudkami, obavami. Neľutujem ten boj, aj keď  nebol ľahký. Keď človek musí o niečo bojovať, tak si to potom viacej váži. Kým som vstúpila do rehole, trvalo to vyše tri a pol roka,  no za ten čas povolanie vo mne dozrelo, upevnilo sa.

            Pre zaujímavosť ešte dodám, že kňaz, ktorý ma pri hľadaní môjho povolania doprevádzal, sa v 48 rokoch rozhodol vstúpiť ku kartuziánom. Takže u Boha vek nie je podstatný. Dôležité je srdce, ochota hľadať Božiu vôľu a napĺňať ju, otvorenosť pre Božie plány, aj keď sa môžu zdať na prvý pohľad nereálne, „uletené“, nepochopiteľné. Božie cesty sú totiž nad našimi cestami. A to neraz dosť vysoko.

          4. Prečo práve Vaša rehoľa ?

A prečo práve tešiteľky? Práve preto, že som prežila svoje „Getsemany“, chcem byť s Ježišom v Getsemanskej záhrade a potešovať ho svojou obetou zmieru, svojím životom, svojou láskou.

           5. Ako vyzerá bežný deň ? Napríklad ten Tvoj, dnes.        

Deň v kláštore začíname modlitbou, rozjímaním  a svätou omšou. Sestry, ktoré nejdú do zamestnania, majú po raňajkách prácu podľa zadelenia. Na obed sa opäť stretávame na spoločných modlitbách a sv. ruženci. Po obede majú sestry osobné voľno. Podvečer máme spoločnú adoráciu, opäť modlitby a večeru. Deň končíme modlitbou kompletória. V štvrtok v noci  máme hodinovú adoráciu na pamiatku smrteľnej úzkosti Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade. V piatky sa spoločne modlíme krížovú cestu.

            Aj v reholi naďalej pracujem ako lekárka – teraz v nemocnici a predtým v hospici, kde som sa v ťažko chorých dennodenne stretávala s trpiacim Kristom, ktorého som tak mohla potešovať celkom konkrétnym spôsobom.

 Tak se žije.

sr.Veronika, sestry tešiteľky BSJ