Vracali sme sa zo svadby. Na 350 km ceste domov sa manžel rozhodol zastaviť u nášho známeho. Nevideli sme sa tri roky a celý ten čas sme ani neboli v kontakte. Rozhodli sme sa prísť bez ohlásenia, len tak prekvapiť.

---

Bolo to o to ľahšie, že známy je kňaz. Nuž, povedali sme si - buď ho stretneme na dopoludňajšej omši, alebo nie. Vyrazili sme.

Ako sme sa blížili k cieľu, začala som pochybovať o múdrosti tohto skvelého nápadu. Veď sme sa tak dlho nevideli! Nevolali sme si, nepísali. Číslo zostalo uložené niekde na dne pamäťovej karty starého mobilu, ktorý bol už dlho nefunkčný. A spozná nás vôbec? Veď vo svojom povolaní stretáva stovky ľudí. V centre pre študentov sú ich tisíce... Nebude to nakoniec veľmi trápne, keď si nebude vedieť spomenúť na meno? Čím bolo mesto bližšie, tým viac som pochybovala. Napokon vypadla navigácia a my sme sa len tak naslepo snažili dostať do cieľa. Ak to nenájdeme, pôjdeme ďalej – povedal manžel – a ja by som tomu v danej chvíli, s hlavou plnou otázok, bola rada. Akoby náhodou sme zbadali hliadku mestských policajtov, ktorí nám profesionálne poradili a popísali cestu. Pár minút pred začiatkom bohoslužby sme už stáli na mieste.

Bola Slnkom zaliata, októbrová nedeľa. Krásna a teplá, priam letná. Vyliezli sme z auta, pohli sa smerom ku kostolu a hneď sme ho zbadali. Bol vysmiaty a šťastný, zdraviaci sa s ľuďmi presne tak, ako sme si ho pamätali. Priblížili sme sa. V tej chvíli nechal svojich domácich a privítal nás: „Monička moja, vy ste tu? No teda! Idete teraz na omšu? Dobre. Pozývam Vás na obed! Len idem povedať, nech lejú vodu do polievky, lebo ste prišli !“ Nedal sa prerušiť. Hlasne, radostne sa rozosmial. Žiaril. Jeho slová boli slovami úprimnej, jednoduchej a čistej radosti z nášho stretnutia. Tešil sa, že vidí kohosi známeho zo starých čias, že sme sa zastavili. Bez váhania zrušil celý svoj program a išiel povedať, aby chystali jedlo, hostinu.

Zrazu som pocítila, že som doma. Čas sa zastavil. Bol v tom záchvev večnosti. Moment, keď Boh poodhrnie záves tajomstva a na zlomok sekundy dovolí človeku zakúsiť náznak toho „POTOM“. Kdesi v cudzom meste ma niekto čakal. Vytrvale. Verne. Nevedel, kedy sa stretneme, kedy prijmeme pozvanie a či sa tak vôbec stane. Skrátka čakal. Náš známy kňaz bol v tej chvíli priezračným, jasným oknom, cez ktoré sme zbadali odraz tváre Otca. A jasavá radosť naplnila dom.