Jedny šaty, nohy bosé,

umýva sa v rannej rose.

František, František, vypros nám lásky dar,

Nech aj my ľúbime, ako nás ľúbi Pán.

 /slová z piesne František/

Deň začal skoro a večer bol ďalším pokračovaním predsvadobného zhonu. Bežala som na skúšku. Hádajte čoho? Šiat. Áno, tých dlhých bielych...svadobných. Na ceste domov som prechádzala okolo bratislavského kapucínskeho kostola. Františkáni mali sviatok - Porciunkulu.

K ucteniu bola vyložená relikvia sv. Františka, na ktorého som v súvislosti s istou prosbou celý deň myslela. Nuž, tak som s pochybnosťami, ale i úctou prešla k prvej lavici, aby som bola bližšie. Kostol sa plnil ľuďmi, všetci si ju chceli uctiť a vyspovedať sa. Osobne som zapochybovala: čo to môže vlastne byť? Kosť? Kúsok látky, ktorý by prežil niekoľko storočí? Navyše, v stredoveku sa s ostatkami svätých kupčilo. Mnohí by podľa vtedajšieho počtu relikvií museli mať dvojnásobný počet rúk a nôh, alebo desiatky rôznych šiat. A tí ľudia okolo, tie prehnané gestá a gýčovité prejavy zbožnosti. Všetko, čím tak pohŕdam!

Silne som pochybovala o tom, že by sa skutočná relikvia sv. Františka dostala až sem, do malého kapucínskeho kostola. Ale pripusťme to. Františka mám rada. Kto by nemal? Nepochybne je jedným z najväčších svätcov v histórii. Rozhodla som sa ísť si relikviu uctiť. Po svojim. Tak, ako sa uctievajú ostatky významného človeka. Podišla som ešte bližšie, odstúpila a takmer nepozorovateľne sa uklonila.

Zbadala som nápis - jednalo sa o miniatúrny úlomok Františkovej kosti. Vystrela som sa a predniesla v duchu modlitbu. Náhle ma zasiahol emončne extrémne silný pocit. Ako by tam bol on sám. Živý. Bol to pocit nesmiernej lásky. Tej, ktorá má rada živé symboly a nepohŕda gestami. A tak som urobila rovnaké gesto, ako mnoho iných ľudí v tom kostole. Vzala som do rúk relikviár a jemne naznačila bozk na znak úcty. Presne tak, ako keď muž naznačí pobozkanie ruky žene. Zazneli vo mne slová: neboj sa chváliť Pána, neboj sa ho milovať. Neboj sa. Neviem, či to bola moja autosugescia, alebo skutočne hlas Františkov, ale tieto slová boli reálne v mojich myšlienkach, presne tak, akoby k vám hovoril niekto blízky. V kostole som bola len chvíľu. Ale hlas malého brata Františka ma sprevádzal ďalej. Nadobudla som istotu, že napriek mnohým starostiam a povinnostiam sa František prihovára za mňa i môjho budúceho muža, za nás všetkých, a povzbudzuje, aby sme Boha chválili v každom čase. Tak, ako sme. Takí, akí sme. Aj hriešni. Chváľme ho.

... ZA JEDNODUCHOSŤ

Pane, na príhovor tvojho malého brata Františka, vlej nám do duše ľahkosť a slobodu s ktorou môžeme vždy znova a znova dúfať v teba. Daj nám ducha detskej dôvery a nedovoľ, aby sme sa nechali pohltiť starosťami, hriechom, alebo iným zlom. Nauč nás jednoduchosti, ktorá Františka vyviedla k výšinám svätosti, mystiky a hlbokého poznania Pravdy. Amen.

(upload blogu z 2.8.2012)